Konečne boli prázdniny! Martin sa na ne už dlho tešil. Chcel veľa spať a mať fúru času na svoje záľuby.

S nadšením trávil dlhé dni stavbou modelu lode. Ocko mu dokonca dovolil chodiť do jeho dieľne.

Posledné čo zostávalo urobiť bolo namaľovať loď červenou a modrou farbou a na všetky tri sťažne zavesiť biele plachty.

Hrdo si niesol svoju loďku k pobrežiu, aby ju nechal skĺznuť do vody.

Nevšimol si však partiu chalanov, ktorí ho pozorovali a nebezpečne sa k nemu približovali.

"Tú vec, to si postavil sám? Tak, tú si vezmeme a vyskúšame či bude plávať."

Skôr než stihol Martin povedať čo len slovo, sotili ho do rákosia. Keď sa z neho konečne dostal, skupina už bola preč a s ňou aj jeho loďka.
So slzami na krajíčku, kráčal naspäť domov.

Odvtedy ubehli už týždne. Jedného dňa uvidel Martin vo výklade obchodu model plachetnice.
"Oci, to je moja loď!"
"Si si istý?" spýtal sa ho otec.
"Áno, som. Nevidíš tú značku na sťažni?"

Martin bežal do obchodu priamo k predavačke: "Táto loďka vám nepatrí. Patrí mne."
Martinov otec prekvapenej predavačke všetko vysvetlil.

"Kúpila som tento model plachetnice od skupinky chlapcov. Budem férová a predám vám ju za cenu, ktorú som za ňu zaplatila ja."

Martin súhlasil a zaplatil presne za tú istú loď, ktorú vlastnoručne postavil.
"Loďka, tak teraz mi patríš dvakrát. Najskôr som ťa vytvoril a potom som ťa kúpil.”

"Patríš aj ty Bohu dvakrát?" spýtal sa ho ocko.
"Prečo dvakrát?"
"Nuž, Boh stvoril človeka, potom však človek od Boha odišiel kvôli hriechu. Keď Ježiš zomrel na kríži, zaplatil svojím životom, aby sme mohli Bohu znova patriť."

"A ako môžem patriť Bohu dvakrát?"

"Popros Ježiša, aby ti odpustil tvoj hriech, požiadaj Ho, aby prišiel do tvojho života a potom budeš Božie dieťa. A ako Božie dieťa Mu patríš dvakrát."